Pomohli vám v nemocnici s dojčením?

Autor: Miroslava Rašmanová | 3.10.2016 o 16:47 | (upravené 3.10.2016 o 17:12) Karma článku: 6,33 | Prečítané:  1836x

Nestačí rozprávať o dojčení v superlatívoch. Podpora dojčenia si zasluhuje špeciálne miesto pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti ženám - rodičkám a ich deťom už v pôrodniciach.

Bežná skúsenosť z oddelenia šestonedelia

Prvé dieťa mi po pôrode nachvíľku capli na brucho. No skôr, než som sa stihla spamätať, už ho odnášali. Priniesli mi ho už umyté a zabalené v perinke. Nikto mi nepovedal, že prvé hodiny po pôrode sú pre dojčenie rozhodujúce. Nikto mi neukázal, ako vyzerá riadne prisatie a kedy dieťa z prsníka pije alebo nepije. Tri dni som si prikladala dieťa s tým, že snáď niečo vypije. Až na štvrtý deň, keď boli moje nesmierne bolestivé prsia ako kameň, mlieko sa mi v nich len zbieralo a nevyprázdňovali sa, som si uvedomila, že moje dieťa v skutočnosti nepije... Ani vtedy mi nikto neukázal, ako ho mám priložiť. Prsia veľké, ťažké a tvrdé  sa sestričky nasilu pokúsili vtlačiť dieťaťu (zabalenému v perinke) do úst. Nedarilo sa. Nakoniec prišla sestra s klobúčikmi a nadobudla som dojem, že môj syn sa konečne prisal.

V tej chvíli som to vnímala ako spásu – moje dieťa konečne pilo mlieko! Nikto mi vtedy nepovedal, že nejde o skutočné prisatie a že toto nie je riešenie mojej situácie. Po niekoľkých dňoch však bradavky začali pri dojčení neznesiteľne bolieť a jedna vyzerala, ako keby mala už-už odpadnúť. Z nesprávneho prisávania bábätka a z dojčenia cez klobúčiky som mala na bradavkách otvorené rany.

Skrátim to: Klobúčikov som sa zbavila a naučila som sa dojčiť v takej polohe, ktorá vyhovovala mne aj môjmu dieťaťu tak, aby držalo v puse celý dvorec, nielen bradavku. K týmto informáciám som sa dopracovala až po úpornom hľadaní z článkov na internete. Nedozvedela som sa ich od sestier na oddelení šestonedelia ani od pediatričky, ktorá nás mala v nemocnici na starosti. A to napriek tomu, že som opakovane „otravovala“ zdravotníkov s prosbami o pomoc. 

Až teraz, po niekoľkých rokoch si uvedomujem, že som mala vlastne šťastie, že som napokon dojčila. Počas tehotenstva som pritom ani raz nezapochybovala o tom, že dojčiť chcem. Avšak nepodpora, s ktorou som sa na oddelení šestonedelia stretla, ako aj nedostatok praktickej pomoci spôsobili, že začiatky boli pre mňa mimoriadne bolestivé, náročné a pokojne mohli skončiť aj neúspechom.


Ako dlho bude spoločnosť k nepodpore dojčenia ľahostajná?

Mnohé ženy, napriek svojmu odhodlaniu, nakoniec nedojčia. Zažívajú dojčenie ako náročné, bolestivé, majú nedostatok mlieka alebo nedokážu bábätko prisať na prsník. Naša spoločnosť vysiela na jednej strane signál, že dojčenie je tá „najlepšia“ potrava pre bábätká. Na druhej strane nie je zo strany zdravotníckeho systému vynaložená žiadna snaha, aby ženám, ktoré túžia dojčiť, účinne pomohli. Dojčenie je vnímané ako niečo prirodzené. Mnohé ženy si pred pôrodom myslia, že sa jednoducho „stane“. Keď sa však po pôrode stretnú s nepodporou, tak nadobudnú dojem, že dojčenie je niečo nevyspytateľné – niečo, čo buď ide alebo nejde. A ak dojčenie nejde samé, často sú ženy označené za tie, ktorým dojčenie jednoducho nie je súdené.

Je im, ako riešenie problémov s dojčením, namiesto efektívnej pomoci, ponúknutá náhrada materského mlieka – umelé mlieko. Toto sa deje bez toho, aby ženy urobili skutočne informované rozhodnutie a aby vedeli, že nedojčenie prináša pre ženu zdravotné riziká. Umelé mlieko totiž nenahrádza všetky aspekty dojčenia. Ženské prsníky nedojčením „trpia“. Nedojčenie prináša pre ženu zdravotnú záťaž v podobe zvýšenia rizika rakoviny prsníkov, vaječníkov, infarktu či diabetu v neskoršom veku, zvyšuje riziko osteoporózy.

Týždeň od 1. do 7. októbra je európskym týždňom dojčenia. Mesiac október je tiež venovaný zvyšovaniu povedomia o závažnom – prevažne ženskom ochorení, rakovine prsníka. Podpora dojčenia zdravotným systémom súvisí s oboma témami. Podľa štatistickej analýzy, ktorá vyšla pred niekoľkými dňami, by podpora dojčenia mohla zabrániť v USA ročne vyše 800 úmrtiam na rakovinu prsníka. Vieme, že riziko, že žena dostane rakovinu prsníka, sa znižuje s každým ďalším mesiacom dojčenia. Rovnako vieme, že ženy, ktoré dojčili a dostanú rakovinu prsníka, majú nižšiu pravdepodobnosť, že táto bude smrteľná. 

Dojčenie nedáva žene záruku, že neochorie. Nezabraňuje všetkým druhom rakoviny prsníka rovnako. No nedojčenie je faktor, ktorý výrazne zvyšuje toto riziko. Ak by sme mali ako spoločnosť k dispozícii liek, ktorý by mal zázračné účinky dojčenia pre zdravie žien aj detí, som presvedčená, že by bol hradený z verejného zdravotného poistenia. Som presvedčená, že hradenie tohto lieku z vlastného vrecka by bolo spoločnosťou kritizované a jeho zaradenie do preventívnych programov aktívne vyžadované. Som tiež presvedčená, že jeho propagácia by nebola vnímaná spoločnosťou negatívne.

Podpora dojčenia sa však žiaľ, nedá nasypať do tabletky. Vyžaduje si akciu a zmenu myslenia celej spoločnosti. Vyžaduje si uvedomenie, že dojčenie je síce „prirodzené“ ale nesmú mu byť kladené prekážky a vyžaduje si aktívnu podporu. V neposlednom rade si vyžaduje uvedomenie, že tu nejde o žiadne nálepkovanie matiek na „zlé“ a „dobré“ ale o podporu alebo nepodporu zdravia samotných žien.

Nie podpora, ale nepodpora dojčenia je nefér

Sú to vedecké fakty. Niekto ich nerád počúva, lebo sa to zdá byť „nefér“ voči ženám, ktoré nemali to šťastie, že dojčili. A práve preto by úspech v dojčení mal prestať závisieť od „šťastia“. Úspech v dojčení by sa mal stať riadnym cieľom nášho zdravotníctva. Tak, aby dojčenie bolo výsledkom správnych medicínskych postupov založených na vedeckých dôkazoch. Kde inde by mala mať odborná pomoc s dojčením svoje primárne miesto, ak nie pri pôrode a na oddelení šestonedelia? Tam, kde drvivá väčšina slovenských žien trávi prvé – pre dojčenie rozhodujúce - dni po pôrode.

Napriek tomu je otázka nedojčenia stále aj samotnými ženami vnímaná viac ako vec „škriepok o tom, kto je lepšia matka“. Ako otázka zdravia samotných žien zostáva dojčenie stále neviditeľné. Tak, ako by mala byť žena podporená v tom, že chce pre svoje dieťa normálnu fyziologickú výživu dojčením, mala by byť podporená aj v tom, že chce podporu svojho zdravia. Pomoc, ktorú ženám s dojčením poskytneme, sa pozitívne odrazí na ich zdraví.


Podpora dojčenia začína už pri pôrode

Priebeh pôrodu a zásahy doň ovpyvňujú dojčenie. Tým, aké lieky sa podajú rodiacej žene, ako je podporená v normálnom fyziologickom pôrode, rozhodujeme o tom či bude mať dojčenie v prvých dňoch sťažené alebo uľahčené. Zbytočné pôrodné poranenia v podobe rutinne vykonávaného nástrihu hrádze, vysoké percentá cisárskych rezov či podávanie opiátových analgetík vedú k tomu, že ženy sa po pôrode nemôžu a nedokážu naplno venovať novorodenému dieťaťu.

Bolestivé poranenia, nemožnosť riadne sa hýbať či sedieť, omámenie z medikácie spôsobujú, že ženy sa o svoje deti nedokážu starať bez pomoci. Je pre ne oveľa náročnejšie  nájsť spôsob, akým pohodlne dojčiť či správne dieťa prisať. 

Lieky podávané počas pôrodu ovplyvňujú správanie dieťaťa po pôrode a jeho schopnosť sa prisať. Nedostatočné personálne a priestorové kapacity vedú k neposkytnutiu adekvátnej pomoci pri dojčení. Všadeprítomná rutina zase vedie k tomu, že ženám nemá kto pomôcť a podporiť ich v kontakte s dieťaťom a v dojčení.

Ak má matka svoje dieťa dojčiť, potrebujú byť v prvých hodinách a dňoch po pôrode spolu. Dojčenie podľa časových harmonogramov a v obmedzených časových intervaloch je dnes už odborne prekonaná a dojčenie dokázateľne poškodzujúca praktika. Dieťatko zabalené v perinke má sťažené pitie z prsníka - necíti matkinu pokožku. Perinka, ktorá vrstvami látky bráni dieťaťu v tom, aby sa k prsníku dostalo dostatočne blízko, ako aj časté znehybnenie rúk uviazaných v perinke mu znemožňuje dotýkať sa prsníkov a pomáhať si tak pri pití. Žena, ktorá nemala bábätko hneď po pôrode pri sebe, v kontakte koža na kožu a neraz ho prvýkrát môže priložiť k prsníku až po niekoľkých hodinách od pôrodu, premešká dôležité okamihy. Vtedy sa rozhoduje o úspešnom prisatí ako aj o množstve mlieka, ktoré bude ďalej v nachádzajúcich mesiacoch mať.

Video: Dojčenie v kontakte koža na kožu v prvých chvíľach po pôrode

Prsníky, z ktorých dieťa pravidelne nepije a neodoberá mlieko, po čase „vyhodnotia“ situáciu tak, že v prvých dňoch tvorba dostatočne nestúpne. Neskôr sa tvorba mlieka dokonca zníži. A to je len niekoľko málo príkladov toho, ako je možné ženám dojčenie v jeho začiatkoch sťažiť až úplne zmariť.

Ženy sú následne frustrované – spravili pre dojčenie všetko. Naozaj si úprimne želali dojčiť, no nikto im v rozhodujúcich okamihoch neposkytol s dojčením účinnú a praktickú pomoc. Mnohé z nich, ktorým sa dojčenie nepodarí udržať, budú akékoľvek pozitívne zmienky o dojčení vnímať ako posudzovanie a nátlak. Podporné informácie o dojčení označia za fanatizmus. V horšom prípade sa budú cítiť neustále zraňované a nepochopené. Zážitok dojčenia či nedojčenia je nesmierne emocionálna záležitosť. A preto si ženy, ktoré utrpeli stratu dojčenia, hoci pôvodne dojčiť chceli, musia nájsť obranné mechanizmy. Nedojčenie z nich predsa nerobí zlé matky, milujú svoje deti rovnako ako každá iná žena a ospevovanie dojčenia im už preto lezie riadne hore krkom.
 

Sme v tom spolu....

Chcela by som vám, ženám, ktoré ste v dojčení – napriek svojim predsavzatiam a želaniam – neboli dostatočne podporené povedať, že nie je jedno, ako sa cítite. Vaše negatívne pocity, spájajúce sa s dojčením, sú úplne legitímne. Nedovoľte však, aby viedli k tomu, že význam dojčenia budeme umenšovať a že status quo, v ktorom ženy na Slovensku nedostávajú adekvátnu pomoc s dojčením, sa bude naďalej udržiavať. 

Sme v tom všetky ženy spolu – tie, ktoré chceli dojčiť, ale nikto im nepomohol s konkrétnymi ťažkosťami, a preto nemohli úspešne dojčiť. Tie, ktoré mali viac šťastia, a aj napriek nepodpore sa im to podarilo. Sú medzi nami také, ktorým dojčenie šlo ľahko. Také, ktoré si dojčenie do slova a do písmena vydreli, a potom také, ktoré sa s veľkou námahou a vypätím síl o dojčenie pokúšali, no nevyšlo to. Sú medzi nami aj také, ktoré to vzdali, pretože mali na to svoje dosť dobré dôvody, či také, ktoré sa vopred rozhodli nedojčiť a sú medzi nami aj tie, ktoré jednoducho naozaj dojčiť nemôžu.

Žiadna z nás si nezasluhuje posudzovanie či výsmech. Nech ženy vo svojej snahe dojčiť zažili čokoľvek a nech to dopadlo akokoľvek, tak si zaslúžia pochopenie a podporu. Drvivá väčšina z nás potrebuje reálnu podporu a pomoc s dojčením, ktorá by bola súčasťou zdravotnej starostlivosti poskytovanej ženám na oddeleniach šestonedelia.
 

Iniciatíva baby-friendly – na Slovensku zdrap papiera

Takýto systém podpory bol odborníkmi vytvorený v 90. rokoch a nesie označenie iniciatíva nemocníc baby friendly (BFHI). Žiaľ, napriek tomu, že Slovenská republika sa zapojila do tohto programu a vyše polovica slovenských nemocníc má dokonca plaketu BFHI, podpora dojčenia v nemocniciach je stále odsúvaná na okraj záujmu. Ženy zažívajú situácie, keď z „kapacitných“ dôvodov nemôžu byť so svojimi deťmi v kontakte koža na kožu bezprostredne po pôrode, nemôžu byť s deťmi ubytované v spoločnej izbe, pretože oddelenie šestonedelia je plné, či z dôvodov personálnej preťaženosti sa im nedostáva vôbec žiadnej pomoci. Okrem toho je typické, že dostávajú od členov personálu rozporuplné a nejednotné informácie.

Zo skúseností žien:

 „Komu išlo dojčiť, dojčil. Ja som sa po sekcii cítila slabá, odpadla som v sprche, poprosila som sestričku, aby ma zaviedla na novorodenecké, lebo to sama nezvládnem. Či by ma nezaviezla hoc aj na vozíku, že si chcem malú priložiť. Odmietla to, že má veľa práce, a či som ju volala len kvôli tomuto. Ak nepočítam tých 20 sekúnd, čo mi malú ukázali po pôrode, videla som ju až po skoro 30 hodinách. Bola som z toho nešťastná, ale keď nikto nebol ochotný..

Nemocnice zapojením sa do programu a nasledovaním konkrétnych desiatich krokov k podpore dojčenia, môžu pomôcť ženám úspešne a dlhšie dojčiť. Na Slovensku sa však z programu urobila fraška a konkrétnym zariadeniam skôr išlo formálne o samotný titul, ako o skutočnú podporu dojčenia. Iba tak je totiž možné, že ženy v nemocniciach s titulom baby friendly aj naďalej dostávajú rozporuplné rady o dojčení, že mnohokrát nemajú možnosť byť ubytované bezprostredne po pôrode so svojimi deťmi na izbe, nie sú podporené v kontakte koža na kožu so svojimi deťmi, nie sú im vysvetlené zásady správneho priloženia dieťatka na prsník.

Tieto nemocnice aj naďalej z vlastnej iniciatívy používajú pomôcky ako perinky či cumlíky, ktoré im síce uľahčujú manipuláciu s novorodencami,  avšak bránia v dojčení dieťatka podľa jeho potrieb. Dávajú ženám škodlivé rady ohľadne obmedzovania intervalov dojčenia, spochybňujú ich schopnosť dojčiť na základe veľkosti či tvaru prsníkov a bradaviek. Okrem toho je dokrmovanie umelým mliekom v týchto nemocniciach rutinná skúsenosť pre vysoké percento žien.

Ženy tak miesto pozitívnej skúsenosti s dojčením, miesto nadobudnutia zručností s dojčením, odchádzajú z nemocníc so skúsenosťou s kŕmením umelým mliekom z fľaše. V pôrodnici žiadnu istotu s dojčením nenadobudli.

Zo skúseností žien:

 „V pôrodnici mi neposkytli pomoc. Keď som sa pýtala na konkrétne veci, dosť škaredo sa zachovala jedna detská sestra. Maličký rýchlo strácal z pôrodnej hmotnosti, a keď som sa spýtala, čo mám robiť, aby pribral, tak odvrkla, že si mám kúpiť UM, že asi nemám mlieko. Spýtala som sa jej, ako vie, že to mlieko nemám, či ho len zle neprikladám alebo tak. Na to mi bez upozornenia stlačila prsník a posmešne povedala, že veď to je predsa jasné, že vidí, aké mám malé prsia... viem, že som bola po pôrode precitlivená, ale toto na mňa bolo už ozaj veľa... dojčenie som si napriek veľmi ťažkému začiatku doslova vybojovala a neľutujem. Verím, že svojmu chlapčekovi dávam všetko, čo mu patrí a je to to najlepšie, čo môžem robiť. Dojčím už štrnásty mesiac.“

Naše združenie, v spolupráci s občianskym združením MAMILA monitoruje stav podpory dojčenia v slovenských pôrodniciach. Príbehy nepodpory, s ktorými sa nám ženy zdôverujú, a ktoré si môžete prečítať naznačujú, že zlyháva celý systém.

Od Ministerstva zdravotníctva, ktoré projekt nepodporilo morálne, a ani k nemu nemocnice nemotivuje a nevyzýva a nespravilo z programu baby friendly ukazovateľ kvality nemocníc, cez Slovenskú pediatrickú spoločnosť, ktoré napriek opakovaným výzvam našich združení stav v slovenských pôrodniciach zľahčuje, až po vedenia jednotlivých nemocníc. Tie neprijali také personálne a priestorové opatrenia, ktoré by umožňovali tieto zásady dodržiavať a nezamerali sa na dostatočné vyškolenie personálu, ani na zavedenie ošetrovateľských štandardov, ktoré by garantovali konzistentnú a jednotnú starostlivosť, ktorá otázku úspechu v dojčení neponecháva na náhodu.

Tlačová správa o stave podpory dojčenia v Slovenských pôrodniciach
Skúsenosti žien, ktoré ilustrujú systémové zlyhanie podpory dojčenia

Foto: archív o.z. Mamila

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?