Aj ja som bola dieťa pani Hatráková

Autor: Miroslava Rašmanová | 10.6.2021 o 12:47 | (upravené 11.6.2021 o 13:11) Karma článku: 13,35 | Prečítané:  6241x

Verejne činné osoby by si mali uvedomovať zodpovednosť za svoje vyjadrenia, najmä ak navonok vystupujú z pozície „odbornosti“.

Verejná diskusia o sexuálnom zneužívaní detí bola dlhé roky na Slovensku tabu. Najnovšie sa otvorila v súvislosti s niekoľkonásobným obvinením poslanca Jána Heráka. Zaujímavé na tejto diskusii je, akým smerom sa uberá. Napriek tomu, že drvivá väčšina prípadov sexuálneho zneužívania nikdy nie je nahlásená, psychologička Katarína Hatráková si situáciu vysvetlila ako vhodnú príležitosť otvoriť diskusiu o krivých obvineniach. Dostala na to pomerne veľký priestor v médiách, kde jej slová dostali nálepku vyjadrení „odborníčky“ a zostali bez ďalšej kritickej reflexie. Mimo iného tvrdila, že pri násilí na deťoch, v rodinách a v intímnom vzťahu sa nedá hovoriť o striktnom rozdelení obete a páchateľa. Toto vyjadrenie verejne odsúdila Liga za duševné zdravie. Viac ako 24 hodín od publikovania textu Katarína Hatráková požiadala Denník N, aby text upravil a časť, ktorá sa týkala detí, vymazal. Denník N to odmietol s odôvodnením, že text pred zverejnením autorizovala.

Namiesto kritickej sebareflexie posmelilo stanovisko Ligy za duševné zdravie Katarínu Hatrákovú k tomu, aby svoje myšlienky verejne ešte viac rozvíjala. Tentokrát na to dostala priestor v konzervatívnom denníku Postoj. V rozhovore zdôvodňuje svoje počínanie snahou otvoriť celospoločenskú diskusiu o krivých obvineniach. To, že to robí v spojitosti s konkrétnym prípadom (ktorý zatiaľ nebol uzavrtetý a teda ani vyhodnotený ako krivé obvinenie), ju nijako nevyrušuje. Katarína Hatráková v rozhovore vyjadruje súcit s ľuďmi, ktorí násile páchajú. Nad bolesťou, ktorú jej vyjadrenia môžu spôsobovať ľuďom, na ktorých bolo násilie spáchané, sa nezamýšľa.

Pre deti je nesmierne ťažké verejne hovoriť o sexuálnom zneužívaní

Väčšina sexuálneho zneužívania na deťoch sa deje v rámci blízkych vzťahov: v rodine, v škole či v rámci iných inštitúcií, ktoré deti navštevujú za účelom voľnočasových alebo vzdelávacích aktivít. Je páchané na deťoch osobami, ktorým dôverujú a/alebo ich vnímajú ako autority. Situáciu zhoršuje aj skutočnosť, že sú neraz od týchto osôb existenčne závislé. Deti, ktoré sú ešte iba v procese emočného, telesného, psychického a intelektuálneho vyzrievania, nemajú k dispozícii prostriedky a nástroje, ako sa voči sexuálnemu zneužitiu brániť. Často ani po tom, ako udalosť odoznie, nedokážu s nikým o svojej skúsenosti otvorene hovoriť. Iba minimum detí sa vo svojom bezprostrednom okolí stretne s pochopením a dostane reálnu podporu, ktorá nakoniec povedie k ich ochrane pred násilím, či k nahláseniu takéhoto skutku.

Mnohé z týchto detí čaká život s postraumatickou stresovou poruchou, depresiou, sebapoškodzovaním, poruchami príjmu potravy alebo so závislosťami. Mnohé z nich v dospelosti nebudú vedieť žiť plnohodnotný život. Pri podnetoch, ktoré im pripomenú trpkú skúsenosť, ich znova prepadne pocit bezmocnosti a silnej úzkosti. Ich pocity zhoršuje, ak sú nútené pozorovať verejnú diskusiu, ktorá posudzuje obete sexuálneho násilia ako nedôveryhodné, ako tie, ktoré sa dostatočne nebránili (čo je znamenie ich spoluviny) alebo ako pasívne či neschopné. Vystúpenie Kataríny Hatrákovej im navyše pripomína, že ak sa aj odhodlajú ozvať, ich výpoveď môže byť spochybňovaná.

V diskusiách je tiež neraz naznačované, že skutočným cieľom takýchto výpovedí je snaha poškodiť obvineného alebo získať pozornosť. Skúste však povedať nahlas, že ste zažili sexuálne zneužívanie. Dostane sa vám tej „najlepšej“ pozornosti. Ak sa aj odvážite, je veľmi pravdepodobné, že reakcie okolia budú niekde na škále medzi úplnou ignoráciou, popieraním alebo umenšovaním vašej skúsenosti. Možno sa stretnete dokonca s obvinením, že si za to môžete sama a páchateľa ste k takémuto skutku vyprovokovali. Ak to ustojíte, tak vám garantujem, že o podobnú "pozornosť" ešte veľmi dlho nebudete stáť. Ani ľudia, ktorí sa vás budú snažiť pred páchateľom ochrániť, to nebudú mať ľahké.

Hovorme o dlhodobých dopadoch sexuálneho zneužívania na životy detí

Všetky nepríjemné prejavy pozornosti, o ktorých píšem vyššie, pochádzajú z mojej vlastnej skúsenosti. Popisujú, čo sa dialo po tom, ako som sa po rokoch pretrvávajúceho zneužívania, odvážila prehovoriť k dospelým. Zažila som situácie, kedy dotyčná osoba vôbec nereagovala na moje slová, naopak, zmenila úplne tému. Padlo aj obvinenie, že som si „to“ pýtala svojim vzhľadom alebo mi bolo povedané, že si to celé zle interpretujem a nešlo o zneužívanie, ale o prejav lásky. Nikdy som môj prípad nenahlásila na polícii. Priznám sa, že v tom veku ma to ani nenapadlo. Hľadala som u dospelých porozumenie, podporu a pocit blízkosti. Mojou motiváciou bolo, že nechcem byť so všetkým tým hnusom sama. No reakcie okolia ma naučili nedôverovať dospelým ľuďom. Naučili ma byť sama so svojou bolesťou, s ktorou som sa ešte dlhú dobu vyrovnávala sebapoškodzovaním a rizikovým správaním. Naučili ma nenávidieť svoje telo a samú seba, prežívala som ohromné pocity viny a odporu. Všetci naokolo by sa predsa nemohli mýliť – vada musela byť teda vo mne.

Dnes je to už vyše dvadsať rokov, no hlboké rany zostávajú doteraz. Zostala mi aj depresia a úzkosti, ktoré sa ozývajú v náročnejších obdobiach. Niekedy ma úplne vyradia zo života, inokedy „iba“ otravujú. Čas dospievania a ranej mladosti som strávila „dávaním sa dokopy“, aby som okoliu a sebe dokázala, že nie som nejaká „padavka“, ktorú položí „hocijaká malichernosť“. Kým veľa ľudí v mojom veku premýšľalo nad svojou budúcnosťou, ja som zápasila o prežitie, a možno stále zápasím. Niekedy mi je ľúto, o čo všetko som nenávratne prišla. Tiež ma prepadá úzkosť pri myšlienke na to, že niečo podobné by sa stalo mojim deťom.

Keď počúvam a čítam názory Kataríny Hatrákovej, cítim úzkosť ešte aj z iných príčin. Predstavujem si, akú mieru psychického a fyzického utrpenia spôsobujú takéto necitlivé vyjadrenia deťom, ale aj už dospelým ľuďom, ktorí sú vo svojom zápase niekde na začiatku, pre ktorých sú rany ešte veľmi čerstvé. Mám strach či to niekomu z nich neublíži natoľko, že sa rozhodne radšej nikomu nezdôveriť, alebo ešte horšie... Či to v nich nevyvolá také pocity viny a hnusu zo seba (aké som často zažívala aj ja), že sa rozhodnú to nadobro vzdať. Pre nich a pre ne píšem túto výpoveď.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Ak vláda dovtedy dožije, jesenný lockdown jej zlomí väz (týždeň podľa Schutza)

Najvyšší súd roztrhal verdikt Sabovej senátu na márne franforce.


Už ste čítali?